Ako som prestala jesť v strese

Som závislá na jedle!

Moje zhrozené uvedomenie si po prečítaní jedného skvelého článku pred pár mesiacmi. Všetky uvedené príznaky v prípade hladu sedeli: podráždenosť, nespokojnosť, nervozita. Dobre, toto sú len niektoré a veľmi jemne opísané. Keď som bola hladná dlhšie ako pol hodinku JA, dať mi do rúk samopal a akční hrdinovia v počte zabitých ľudí by boli oproti mne trápni amatéri. Neznesiteľná - to je ten správny výraz. Ale, že absolútne. Vidina jedla bola pre mňa jediným vykúpením. Moji blízki už vedeli, že sa mi vtedy bolo treba na kilometre vyhýbať. Iróniou je, že pracujem v potravinách, no za celý pracovný deň som niekedy zjedla jeden suchý grahamový rožok. Na viac nebolo času. Stravujem sa zdravo. Nie zas úplne dokonale, prehrešok sa nájde aj v mojom jedálničku, lebo som presvedčená, že nič sa nesmie robiť prehnane vážne, celkový efekt je však uspokojivý. Moje telíčko mi napriek tomu začalo dávať signály, aby som ešte niečo zmenila, pretože niečo nie je úplne v poriadku. Kedysi som jedávala veľmi pomaly. Vychutnávala som si každý kúsok. Mohla som poslúžiť ako ukážkový vzor na tému: koľkokrát sa dá čo najdôkladnejšie požuť jedno sústo. Lenže začala sa dospelosť a pracovný život, v ktorom cez obednú prestávku platilo: buď budem hladná alebo pridám na tempe. Trvalo to pár mesiacov a začala som konečne stíhať. Ale doma som svoj zvyk dlhého stolovania využívala na plno. Keď vás práca niečo nenaučí, dieťa na betón áno. Robiť desať vecí naraz a jesť megarýchlo. Keďže malú vychovávam sama, dupľovane. Nejem v strese len v práci, ale aj doma. Ani hocaký mini chod ( ani len vodu ) neskonzumujem naraz. Aspoň trikrát od stola vstanem, pretože dcérka niečo potrebuje - má päť rokov pre upresnenie. Keď do seba nahádžem všetko, čo som mala na tanieri, som konečne spokojná. Na chvíľu.

Nečítam časopisy. Pred takmer rokom mi známa sama od seba dala jeden o zdravom životnom štýle, vraj je dobrý. Ani som sa ho nedotkla. Na náhody neverím, takže som ho otvorila v správny čas, keď som to potrebovala. Oslovil ma výborný článok. Vraj nepotrebujeme raňajkovať. Si robíš zo mňa srandu chlapče – napadlo mi po pár riadkoch. Vstávam síce o piatej ráno a kolegyne nechápu ako to dokážem, ale ja sa musím predsa najesť, veď by som umrela ! Čítam pohoršene ďalej. Vraj je v našom tele plno energie, len ju musíme vedieť naštartovať a správne využívať. Nepotrebujeme na to žiadne energiou nabité keksíky, tyčinky, či cereálie, ktoré aj tak ani zďaleka nie sú také zdravé, ako ich reklamy ospevujú. To som už vedela. Moje raňajky pozostávajú prevažne z ovsených vločiek, ovocia, medu, horkej čokolády, orechov, chia semienok zaliatych ryžovým alebo iným rastlinným mliečkom. Občas si však doprajem nejakú tú vianočku, či bábovečku. Autor píše, že spaľovanie cukrov nie je až také skvelé ako sme si doposiaľ mysleli, lepšie je spaľovať tuky, pretože energia má dlhšie trvanie. A to upútalo moju pozornosť. Radar zbystril pri odseku, v ktorom opisuje, ako sa dá zbaviť závislosti od sacharidov. Nebudete potrebovať raňajky, sľubuje. A keď si ich predsa len dáte, tak pre chuť, nie pre potrebu. Zbaviť sa akejkoľvek závislosti je úžasný pocit! Sloboda je totiž jeden z najväčších darov. Je naozaj na nezaplatenie. Som rebel, snažím sa čo najviac vymaniť zo zaužívaných pravidiel a žiť podľa svojich predstáv. Uvedomila som si akú pravdu má ten chlapík. Keď začnem svoj deň vločkami, frčím ako na baterky a takmer celé doobedie necítim hlad. No keď som si dala niečo sladké, po hodine som odpadávala od hladu a únavy. V článku boli aj fajnové recepty, ktorými som sa inšpirovala, pretože keď už raňajkovať, tak rozhodne také, čo telíčku naozaj prospeje a nezaťaží ho. Toto bol prvý krok , ktorý sa mi naozaj osvedčil.

Kolotoč okolo jedla ma začínal unavovať. V práci jesť narýchlo, doma taktiež. Nervozita ma nie raz premohla, aj na dcérku som nakričala, lebo som sa nevedela ovládať. Pár mesiacov ma večer pobolieval žalúdok. Už som vedela, že musí nastať zmena, lebo mi to telíčko spočíta aj s úrokmi. Uvedomila som si svoju závislosť. Nervozitu som sa naučila mať pod kontrolou, no nie výnimočne s vypätím všetkých síl, len aby som nevybuchla. To tiež nie je správne riešenie. Každá zmena má prísť spontánne a hlavne s radosťou. Jedávala som príliš veľké porcie. Som síce štíhla, no typ pavúka: štíhle ruky aj nohy a guľaté bruško. Nie že by mi to dajako extra robilo vrásky, lenže keď sa ma za týždeň traja ľudia spýtali, či čakám bábo...nuž, brala som to ako signál, predsa by som sa mala trocha krotiť a naberať si na tanier menej. Porcie som zmenšila, večer som prestala jesť. No išlo to samo od seba, žiadne nútenie. Len som sa rozhodla. Dostala sa mi do rúk úžasná kniha obdivuhodného človeka. Mnohé veci mi docvakli. Tiež písal o tom, že jedlo zas až tak úplne nie je potrebné pre našu energiu. Ide o závislosť pre väčšinu ľudí – opäť som sa tam našla. Stačí zmeniť uhoľ pohľadu, zbaviť sa obmedzení, ktoré sme si v hlavách vytvorili. Dostala ma otázka, ktorá znela takto nejako - Aký má význam jedlo, ktoré do seba nahádžeme napríklad v práci, z ktorého nám je dokonca nevoľno? Jedlo je predsa dar, mali by sme si ho vážiť a vychutnávať ho. Pravdaže! Môžem sa zdravo stravovať koľko len chcem, keď sa neustále naháňam! Veď aj moje telíčko mi dalo jasnú správu, že nie je spokojné. Mám jednu skvelú vlastnosť – tvrdohlavosť. Keď sa pre niečo celobytostne rozhodnem, už nepustím. Tak som po desiatich rokoch prestala zo dňa na deň fajčiť. Abstinujem osem rokov. Bola som punkerka a nadmerné pitie alkoholu bola dennodenná záležitosť. Zmenila som to. Pivo milujem dodnes, aj si ho veru dám, no vždy, len keď mám naň naozaj chuť a v primeranom množstve, nie aby som sa opíjala. Keď som začala zarábať, vstúpila som do sveta konzumu - až sa mi z toho hlava zatočila a stratila som rovnováhu. Skriňa sa išla rozpadnúť pod tým neúnosným množstvom šiat, kabeliek a topánok. Kúpeľňa prepchatá kozmetikou. Dokázala som to úplne stopnúť a svoj pohľad na materiálno pretvoriť od základu. Otvorili sa mi oči aj vo sfére stravovania. Zdravotné problémy ma priviedli k zdravšej výžive, meditácii, Plank cvikom. Počúvam za každých okolností a v každej životnej situácii svoj vnútorný hlas. Po dočítaní spomínanej knihy som sa opäť započúvala, čo mi hovorí moje vnútro a to ma priviedlo k ďalšiemu rozhodnutiu. Raňajkujem už len prospešne, v práci nejedávam. Dám si ovocnú šťavu alebo smoothie, ak mám chuť alebo naozaj čas Raw tyčinku alebo celozrnné pečivo. Odmietam sa už pri jedle znervózňovať alebo ho desaťkrát odkladať. Presne, ako tí úžasní ľudkovia, ktorí mi pomohli spraviť tieto premeny písali, mám energie na rozdávanie. Žiaden úbytok počas celého dňa. Únavu máme aj tak len v hlave, keď chceme byť aktívni, jednoducho sme. Hlad pociťujem málokedy, ak aj áno, neprikladám mu žiadnu dôležitosť, či dokonca negatívne emócie. Ako príde, tak aj odíde. Nie som ním viac obmedzovaná. Ja rozhodujem, kedy sa najem. Ak sa nemám najesť v pohode, nenajem sa radšej vôbec. Keď mám po práci s dcérkou program a nedostaneme sa hneď domov, tak si to užijem a nezúrim, že zas som celá deň nič nejedla!!! A čo? Nič sa nedeje. Nezomriem kvôli tomu. Keď budem mať čas, v pokoji a schuti sa najem, naozaj pomaly. Dcérku som si už naučila, že musí tú polhodinku jednoducho vydržať. Pochopila to alebo papá so mnou. Žalúdok ma už viac nebolí. Prekonala som opäť samú seba, som maximálne spokojná a to je najlepšie znamenie, všetko je tak, ako má byť, proste správne. Niekedy sa nestačím diviť, ako sa dokáže všetko obrátiť, len vďaka zmene zmýšľaniu. Je to ako zázrak. Roky zaužívané zvyky sa dokážu zo dňa na deň odstrániť a nahradiť inými. Ešte pred pár mesiacmi som si niečo takéto ani nevedela predstaviť a zrazu som tam, kde som. Krásne je, aká pokora a vďaka ruka v ruke prichádzajú s novým pohľadom na svet, na samú seba...

---

pre Babičkinu záhradu napísala Eva Š.